Založ si blog

Hybná sila medzinárodnej politickej situácie ako formujúci činiteľ vnútroštátnej politickej štruktúry: Porovnanie politického systému prvej a druhej Slovenskej republiky.

Hybná sila medzinárodnej politickej situácie ako formujúci činiteľ vnútroštátnej politickej štruktúry: Porovnanie politického systému prvej a druhej Slovenskej republiky.

 

Autor: Mgr. Stanislav Mikula1

 

ABSTRAKT

Medzinárodná politická situácia je potencionálne veľmi silný činiteľ tvorby vnútroštátnej politickej štruktúry, ktorý býva politológmi často prehliadaný. Štáty ako aktéri na medzinárodnej politickej scéne nikdy nevznikajú, nežijú a ani nezanikajú vo vákuu. Je to okolie štátu, ktoré ovplyvňuje nie iba jeho medzinárodné výstupy, ale tiež vzťahy v jeho vnútri. Vplyv okolia na štát je o to silnejšie o čo slabší je jeho vlastný medzinárodný potenciál a sila. Povedané inak: silnejší štát má obyčajne väčší potenciál ovplyvniť svojho menšieho suseda a jeho vnútropolitickú scénu, než naopak.

V mojom texte sa zameriam na to ako rozloženie medzinárodných síl a medzinárodná politická situácia ovplyvnila tvorbu, existenciu a vnútropolitické zápasy v dvoch rozličných štátoch, ktoré boli vytvorené jedným národom d dvoch odlišných historických obdobiach. Budeme schopní sledovať ako vzostup totalitarizmu v 30 rokoch 20teho storočia pomohol vytvoriť prvú Slovenskú republiku s prvkami totalitného štátu, a na druhej strane, budeme môcť sledovať vplyv medzinárodnej demokratizačnej vlny a medzinárodných demokratických štruktúr v procese vnútorného boja za demokraciu v druhej Slovenskej republike počas 90-tych rokov 20teho storočia.

 

ÚVOD

Porovnaním prvej a druhej Slovenskej republiky môžeme sledovať dve historické obdobia z úspešného príbehu prežitia jedného malého národa, jeho zápasy, straty, pády, vzostupy, boje proti takmer fyzickému vyhladeniu, jeho morálne zlyhania, ale aj kompromisy, ktoré musel prijať aby prežil v susedstve oveľa väčších a agresívnejších národov.

Napriek tomu, nasledujúci článok nie je historické pojednanie, ale vedecká komparácia dvoch protikladných politických systémov vytvorených jedným konkrétnym národom v dvoch kompletne odlišných historických obdobiach a za kompletne odlišných medzinárodnopolitických okolností.

Hlavnou metódou použitou v tejto práci je komparatívna metóda, prvýkrát použitá Platónom a Aristotelom – otcami zakladateľmi komparatívnej politológie – a metódy neskorších vedcov, hlavne postup prof. Tótha popísaný v jeho práci Komparatívna politológia2. Táto metóda je použitá v súlade so základnou poučkou jeho práce: “Jadrom záujmu politických komparácií je politická moc. Táto má svoju štruktúru a aktérov, no rovnako dôležité je porovnávanie akceptácie existujúcej moci obyvateľstvom.”3 Druhou hlavnou metódou je historická analýza skúmaných časových období, ale historické fakty a udalosti popísané v tomto texte sú uvedené hlavne pre lepšie pochopenie osobitých politických aktov, ktoré ovplyvnili tvorbu politického systému v oboch skúmaných štátnych útvaroch.

 

HISTORICKÉ POZADIE

Slováci, ako etnikum patria k západoslovanským národom, podobne ako Česi a Poliaci. Korene etnogenézy Slovákov možno hľadať v 10. storočí. Dovtedy boli súčasťou Veľkomoravskej ríše, podobne ako iné slovanské kmene, napr. Moravania, Česi, Južní Slezania, Lužici a pod. Slováci sami pre seba v tomto období používali etnonymum4 „Sloven“. Od 10. storočia začíname používať etnonymum Slováci, pretože práve v tomto období sa definitívne rozpadá slovanská jazyková jednota a vznikajú samostatné jazyky – slovenčina, čeština a poľština. Etnonymum „Sloven“ bolo živé až do 14. storočia. Potom sa toto etnonymum zmenilo na „Slovák“.5

Po rozpadne Veľkomoravskej ríše, ktorý bol spôsobený nájazdmi starých Maďarov z východu a tlakom Franskej ríše zo západu, sa Slováci dostali pod nadvládu starých Maďarov, ktorí postupne zaberali ďalšie a ďalšie územie. Oficiálnym vznikom Uhorského kráľovstva v roku 1000 sa tak Slováci stávajú jeho súčasťou až do vzniku samostatného Československa v roku 1918.

V roku 1526 sa rakúsky vojvoda Ferdinand I. stal zároveň českým kráľom a aj uhorským kráľom. Vzniká tak personálna únia a spojenie dedičných dŕžav rodu Habsburgovcov s Českým kráľovstvom a Uhorským kráľovstvom. Česi a Slováci sa tak opäť ocitli v jednotnom štáte. Česi boli v tomto období vystavení útlaku a germanizácií zo strany rakúskych Nemcov v západnej časti novovytvorenej ríše a Slováci zažívali obdobné útrapy zo strany Maďarov v jej východnej časti. „Slováci, ako menšinový národ, nemali žiadne práva a mali len minimálny politický vplyv. Navyše boli vystavený maďarizácií6, ktorá v ich prípade trvala viac, než päťsto rokov“7

V roku 1848 zachvátila Európa revolučná vlna, ktorá mala svoju odozvu aj v Rakúskom cisárstve.8 Národy tohto mnohonárodnostného štátu ucítili možnosť zbaviť sa útlaku. Okrem boja proti feudálnemu usporiadaniu a za občianske práva, došlo aj k otázke národnostnej. Okrem Maďarov žili v Uhorskom kráľovstve iné národy: Rumuni, Chorváti, Slováci, Nemci, Rusíni, Srbi a ďalšie a samotní Maďari nikdy netvorili absolútnu väčšinu v Uhorskom kráľovstve.

V revolučných rokoch vyplával na povrch pomerne nový prvok – moderný nacionalizmus. Zatiaľ čo v Taliansku a Nemecku mal za následok postupné zjednocovanie, v Uhorskom kráľovstve mal za následok snahu o násilné pomaďarčenie všetkých nemaďarských národov. Iné jazyky ako maďarský boli potláčané a nemaďarské školy boli násilne zatvárané. To postihlo aj Slovákov, ktorí spočiatku revolučné udalosti vítali a chceli sa pridať na stranu revolučných Maďarov, ktorí sa so zbraňou v ruke postavili proti reakčnému režimu Rakúskeho cisára. Slováci, ako aj ostatné nemaďarské národy Uhorského kráľovstva však okrem odstránenia feudálnych pomerov požadovali aj národnú emancipáciu. To Maďarský vodca Lajos Kossuth radikálne odmietol, čím nielenže prišiel o spojencov proti cisárovi, ale svojimi činmi donútil Chorvátov a Slovákov aby sa postavili na stranu Rakúskeho cisára. Hoci boli Maďari počas revolúcie porazení, cisár rýchlo zabudol na podporu, ktorú od Slovákov získal a nechal ich svojmu osudu.

Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní9 v roku 1867, počas ktorého získali Maďari prakticky nezávislosť od Rakúskej polovice ríše, dochádza k totálnej odplate Maďarov voči Slovákom za ich podporu panovníka počas revolúcie. Maďarizácia dosahuje obludné rozmery a Slováci majú len dve možnosti ako prežiť: maďarizácia alebo emigrácia. „V tejto dobe mnoho slovenský rodín emigrovalo hlavne do Spojených štátov amerických, kde vznikli celé slovenské strediská. Slovenskému národu doma hrozila fyzická likvidácia.“10 Situácia bola tak vážna, že európski intelektuáli ako napríklad Robert William Seton-Watson11, L. N. Tolstoy, Ernest Denis, alebo nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Martinius Bjørnson sa verejne postavili na stranu utláčaných Slovákov a proti brutálnej maďarizácií. Bola to aj táto podpora, ktorá umožnila neskôr Slovákom odpútať sa z okov Rakúsko-Uhorska. Toto obdobie najtvrdšej maďarizácie sa však bohužiaľ tak hlboko vrylo do historickej pamäte Slovákov, že ovplyvňuje ich postoje do dnešných dní.

Prvá svetová vojna poskytla Slovákom a ich českým spojencom jedinečnú šancu na vymanenie sa z útlaku. Už dávno predtým dochádzalo k spolupráci medzi patriotmi z českej a slovenskej strany a mnoho Slovákov študovalo v Čechách, nakoľko slovenské školy boli v Uhorskej časti Rakúsko-uhorskej ríše zakázané posledné tri slovenské gymnáziá vláda zakázala v roku 1874), zatiaľ čo Čechách, ktoré boli súčasťou západnej časti ríše a pod rakúskou kontrolou, boli pomery predsa len miernejšie a české školy existovali súbežne s nemeckými.

Obidvom národom v ich snažení pomohli dve šťastné okolnosti. Jednak mali v zahraničí skupinu mimoriadne schopných a veci oddaných politikov, T.G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša a jednak všeobecná nálada v tábore Spojencov bola priaznivo naklonená úsiliu národov o získanie nezávislosti. Štrnásť bodov prezidenta Wilsona dalo týmto snahám konečný výraz a pečať súhlasu.“12

Porážka Rakúsko-Uhorska v I. svetovej vojne a prínos k vojenskému snaženiu Spojencov, ktorý mali Slováci a Česi vo forme Československých légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku, umožnili vytvorenie nezávislého Československa. To malo vzniknúť spojením historických zemí Koruny Českej – t. j. časti spadajúcej v minulosti do Rakúskej polovice monarchie a Slovenska, t. j. časti spadajúcej pod východnú polovicu – pod Uhorské kráľovstvo. V prípade Slovenska však problémom ostávala hranica s novou Maďarskou republikou. „Českí a Slovenskí politici nečinili na Maďarsko v tejto dobe žiaden nátlak, ale súhlasili, že sa podriadia rozhodnutiu mierovej konferencie v Paríži a dúfali, že bude pre nich priaznivé. V tom sa nesklamali. Maďarská republika bola prinútená odstúpiť územie južného Slovenska. V duchu sa ich však nikdy nevzdala a o ich získanie sa zasadila opäť v roku 1939 a niektoré kruhy sa tejto myšlienky nevzdali dodnes.“13

Rozpadom Rakúsko-Uhorska a jeho východnej polovice – Uhorského kráľovstva tak získali slobodu aj ďalšie utlačované národy monarchie ako Rumuni, či Chorváti.

Maďarsko sa nedokázalo zmieriť s tým, že nová republika by mala mať oveľa menšie územie ako bývalé kráľovstvo. Už začiatkom roku 1919 Maďarsku vznikla tzv. Maďarská sovietska republika, ktorá okamžite zahájila tzv. červený teror a inváziu na územia, ktoré mali byť odstúpené. Tento zúfalý pokus skončil po vojenskej intervencii Československých legionárov, slovenských dobrovoľníkov, Rumunskej armády a spojencov. Maďarsko bolo prinútené akceptovať svoje nové hranice, to však vyvolalo v Maďaroch tzv. Trianonskú traumu14, ktorá ovplyvňovala osudy okolitých národov po celé 20. storočie. Trianonská trauma stvorila novodobé Maďarsko, ktoré bolo pre svojich susedov neustálou hrozbou a v očiach samotných Maďarov krivdou. Toto následne ovplyvňovalo politické rozhodnutia aktérov v strednej Európe.

Vznik 1. Československej republiky zachránil Slovákov ako národ. Oproti životu v Uhorskom kráľovstve to bol obrovský posun vpred. Avšak vzhľadom na predchádzajúcu Maďarizáciu a z dôvodu neexistencie slovenských stredných a vysokých škôl, bolo na Slovensku veľmi málo kvalifikovaných Slovákov, ktorí by mohli prevziať riadenie Slovenska. Túto situáciu sa rozhodli ústredné orgány v Prahe vyriešiť nasadením českých úradníkov, učiteľov, policajtov, železničiarov a štátnych úradníkov. Českí zamestnanci boli motivovaní, aby prišli na Slovensko pomáhať svojim slovenským bratom. Motiváciou bolo aj to, že ak prišli na Slovensko mali vyššie platy, než doma. Mnohí skutočne prišli z idealistických dôvodov a chceli pomáhať, vyskytli sa však aj prípady, kedy sa českí úradníci správali ako keby prišli do kolónie a tieto incidenty vyvolávali nechuť Slovákov.15

Problémom I. ČSR bola tiež idea čechoslovakizmu, t. j. jednotného československého národa, ktorú presadzoval Masaryk a Beneš. V novom Československu bolo totiž na území Čiech a Moravy príliš veľa Nemcov, dokonca viac ako Slovákov a aby československí politici presvedčili západné víťazné mocnosti, že nové usporiadanie je spravodlivé z národnostného hľadiska, tvrdili, že Česi a Slováci sú jeden národ. Z jazykového hľadiska majú oba národy k sebe skutočne veľmi blízko a jazyková bariéra medzi nimi neexistuje. Z hľadiska kultúrneho sa však pri vzniku 1. ČSR jednalo o spojenie dvoch národov na rozličnom stupni vývoja. Navyše, Slováci boli oveľa viac nábožensky založení ako Česi a na Slovensku bol značný vplyv katolíckej cirkvi. To taktiež vyvolávalo spory medzi oboma národmi, nakoľko Česi považovali katolícku cirkev za nástroj útlaku počas nadvlády dynastie Habsburgov.

Postupne vyrástla na Slovensku nová inteligencia, ktorá sa mohla vzdelávať na školách vedených českými profesormi. Keď sa však chcela ujať táto nová inteligencia svojho miesta vo vedení štátnej správy, narážala na bariéru. Všetky pozície boli obsadené českými úradníkmi a pre novú slovenskú inteligenciu nebolo miesta. To u nej vyvolávalo frustráciu a viedlo k nespokojnosti. Slováci sa čoraz viac snažili presadiť autonómiu pre Slovensko a chceli nové usporiadanie v štáte, ktorý bol prísne unitárny a riadený centralisticky z Prahy. Otázkou zostával aj ekonomický rozvoj Slovenska, ktoré zaostávalo na západnou polovicou štátu a opäť nastala vlna emigrácie, tentoraz z čisto ekonomických dôvodov. Slováci sa proste nevedeli doma uživiť. Tieto a ďalšie problémy viedli k výraznému zostupu hnutia za autonómiu, ale nie k vzostupu za nezávislý Slovenský štát. Slováci sa obávali hlavne toho, že po osamostatnení by boli príliš slabý a stali by sa ľahkou korisťou Maďarska. Paradoxne, Hitler, ktorý poznal strach Slovákov z Maďarov, využil neskôr tieto obavy, k rozbitiu 1. Československej republiky.

 

POČIATKY A EXISTENCIA ŠTÁTU

Prvá Slovenská republika

Hlavnou politickou silou, ktorá v období I. ČSR presadzovala princíp autonómie Slovenska, bola Hlinkova slovenská ľudová strana – HSĽS. HSĽS pod vplyvom úspechu totalitných štátov v Európe v 30. rokoch začala pomaly prechádzať od princípov podpory demokracie k podpore autoritatívneho riadenia štátu. HSĽS bola založená katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom a podpora katolicizmu a autonómia boli jej hlavnými politickými cieľmi. Jej klerikálny charakter bol posilnený aj tým, že v jej čele stálo množstvo katolíckych kňazov.

V čase, keď bola 1. československá republika zradená svojimi západnými spojencami a v Mníchove16 vydané napospas Hitlerovi, čelila aj vnútornej kríze. Druhý deň po vyhlásení Mníchovskej dohody zvolala HSĽS na 6. októbra výkonný výbor strany do Žiliny. „Výkonný výbor strany protidemokraticky vyhlásil Slovenskú ľudovú stranu za jedinú predstaviteľku Slovenska a uzurpoval si nárok na výhradnú správu osudov Slovenska“17 HSĽS ignorovala ostatné slovenské politické strany a žiadal ústrednú vládu druhej Československej republiky18 Tá pod nátlakom prijala zákon o autonómii Slovenska a súhlasila so zostavením Slovenskej autonómnej vlády a Slovenského snemu.

Voči II. Československej republike si uplatňovali ďalšie územné nároky susedné štáty: Maďarsko a Poľsko. Slováci dúfali, že priateľskými stykmi s nacistickým Nemeckom získajú podporu, avšak sklamali sa. Počas Viedenskej arbitráže bolo územie južného Slovenska prisúdené Maďarsku a to z rozhodnutia Nemecka a Talianska. Hitler plánoval obsadiť aj zvyšnú časť Čiech avšak Československo bolo stále formálne pod ochranou Anglicka a Francúzska. Riešením sa preňho stal zánik Československa, čím by padli aj jeho zmluvy o spoločnej obrane. Pohrozil Slovákom, že Viedenská arbitráž neznamenala koniec územných nárokov Maďarska a ak sa Slováci osamostatnia, bude garantovať ochranu zvyšného územia Slovenska a to aj vojensky.19 Ak tak neučinia, nezaujíma ho ďalší osud Slovenska a ak Slováci zotrvajú v II. Československej republike, nemá on záujem pomáhať Čechom, ale iba samostatnému Slovensku. Hitler si pozval Jozefa Tisa do Berlína a predostrel mu svoje požiadavky a „informoval ho“ o presunoch Maďarskej armády k hraniciam okypteného Slovenska. „Tiso odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína a požiadal prezidenta Háchu20 zvolať na 14. marca (autonómny – poznámka autora) slovenský snem. Na jeho zasadnutí Tiso referoval o berlínskej ceste aj o ultimáte Hitlera. Pod dojmom tejto informácie snem povstaním21 odhlasoval vznik samostatného štátu.“22 Následne odsúhlasili vznik novej vlády na čele ktorej stál Jozef Tiso. Prvou úlohou novej vlády sa stalo zabezpečenie existencie Slovenska v súlade so sľubmi Adolfa Hitlera. Preto bola v dňoch 18. až 23. marca 1939 uzavretá medzi Slovenskom a Nemeckom tzv. Ochranná zmluva. Nemecko sa v nej zaviazalo chrániť vnútornú integritu a územie Slovenska a to na 20 rokov, pričom slovenská vláda mala vykonávať svoju zahraničnú politiku a obranu v súlade s Nemeckom. Invázia Maďarska však dokázala, že sa jednalo o zmluvu jednostrannú, nakoľko požiadavky Slovenska voči Nemecku aby zasiahlo ostali nevypočuté. V tzv. Malej vojne, ktorá nasledovala medzi Slovenskom a Maďarskom, stratilo Slovensko ďalšiu časť územia a na nátlak Nemecka prijalo následne Slovensko od Maďarska ponuku na prímerie.

V autoritatívnom systéme I. SR neexistovala pluralitná demokratická súťaž. Malo ju nahradiť tzv. Stavovské zriadenie, kedy jednotlivé stavy mali mať svojich zástupcov v Sneme, v ktorom boli takmer výlučne členovia HSĽS.

Celú existenciu I. SR sprevádzal zápas medzi radikálnym a umierneným krídlom HSĽS23. Zatiaľ čo radikáli sa opierali o podporu Nemecka, umiernení mali ľudovú podporu – aspoň časti verejnosti. Táto podpora však postupne klesala, podľa toho, čím viac nepopulárnych krokov musela I. SR vykonať v závislosti na Nemecku. Slovenský národ sa napokon obrátil ku všetkým politikom HSĽS chrbtom, čo vyvrcholilo v roku 1944 Slovenským národným povstaním. Nasledovala nemecká invázia a okupácia, represálie. Po tomto období už HSĽS bola strana ku ktorej sa vlastný národ správal nepriateľsky a klesla na posledné dno kolaborantstva. Okupácia samozrejme znamenala úplnú podporu Nemecka v prospech radikálneho krídla, hoci Jozef Tiso zostal prezidentom. Ukázalo sa, že Nemecko lavírovalo medzi oboma prúdmi HSĽS len dovtedy, kým bolo Slovensko poslušné a posielalo zásoby zbraní, surovín a potravín. Bolo to pre Nemecko jednoducho ekonomicky výhodnejšie ako okupácia iných, nepriateľských území, kde bolo dovtedy nutné udržiavať armádu. Paradoxne, Slovensko muselo v období po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 Nemecku za svoju vlastnú okupáciu platiť aj finančne.

Druhá Slovenská republika

Nežná revolúcia v roku 1989 znamenala v Československu pád komunistického režimu po viac ako 40 rokoch. S pádom režimu sa dostali na povrch aj otázky spojené s vnútorným usporiadaním nového demokratického štátu. „Na konci roku 1990 vyvrcholil spor o rozdelení kompetencií medzi republikami (Českou a Slovenskou – pozn. autora) a federáciou. Čoraz viac bolo zrejmé, že ide o stret dvoch rozdielnych koncepcií – českej a slovenskej – na usporiadanie spoločného štátu a ďalšie spolužitie slovenského a českého národa. Na českej strane to bola inklinácia k centralistickej federácií so silnými právomocami federálnych orgánov, na slovenskej strane snaha o autentickú federáciu a jej vybudovanie zdola od silných národných republík.“24 Tieto konflikty sa prenášali z prostredia politickej elity medzi obyčajnú spoločnosť a vyvolávali v spoločnosti napätie. Hoci prieskumy verejnej mienky ukazovali, že väčšina obyvateľstva federácie je za spolužitie v jednom štáte, elity nakoniec dospeli k rozdeleniu spoločného štátu. Stalo sa tak po voľbách v roku 1992, kedy v Českej republike zvíťazila Občianska demokratická strana s lídrom Václavom Klausom a v Slovenskej republike zvíťazil Vladimír Mečiar zo svojou stranou Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Vladimír Mečiar a Václav Klaus neboli ani po siedmych kolách rozhovorov schopný dohodnúť sa na zložení spoločnej federálnej vlády a usporiadaní spoločných záležitostí federácie. Nasledovalo prijatie Deklarácie Slovenskej národnej rady25 v júli 1992 a prijatie Ústavy Slovenskej republiky dňa 1. septembra 1992. Dňa 25. novembra 1992 bol Federálnym zhromaždením schválený ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý spolu s ďalšími zákonmi umožnil pokojné rozdelenie spoločného štátu. Dňa 1. 1. 1993 sa tak na mapu Európy dostali dva nové nezávislé štáty: Slovenská republika a Česká republika.

V tomto období dochádzalo k sociálnym a ekonomickým otrasom, ktoré boli spôsobené prudkým a miestami až chaotickým prechodom od štátom riadeného hospodárstva k kapitalistickému systému a na Slovensku vznikla veľká nezamestnanosť. Tieto javy vyvolali v spoločnosť obavy a veľká časť populácie hľadala silného lídra, ktorý by ich „ochránil“. Mnoho voličov teda odovzdalo svoj hlas vo voľbách v roku 1994 opäť Vladimírovi Mečiarovi, ktorý zostavil vládnu koalíciu HZDS, ZRS26 a SNS27. Vladimír Mečiar v tomto období naplno prejavil svoje autoritatívne sklony a začal vytvárať systém v ktorý nerešpektoval základné demokratické hodnoty. Spustil proces privatizácie štátneho majetku, v ktorom boli uprednostňovaní ľudia z jeho prostredia, prípadne ľudia s prostredia HZDS. Orgány štátnej moci ako polícia a tajná služba boli využívané k čisto politickým cieľom a pod tlakom sa ocitla aj nezávislosť médií.

Znepokojenie nad vývojom na Slovensku v tomto období deklarovali aj predstavitelia západných demokratických štátov. V novembri 1994 a októbri 1995 dostali najvyšší predstavitelia SR demarše EÚ, vyjadrujúce obavy z politického vývoja na Slovensku.“28 Slovenská republika bola vyradená z rokovaní o vstupe do Európskej únie a taktiež do NATO. Predstavitelia demokratického sveta prakticky odmietli rokovať s premiérom Mečiarom a jeho zástupcami a Slovensko sa ocitlo v zahraničnopolitickej izolácií. Na domácej scéne sa množili problémy s korupciou, s autoritatívnymi metódami premiéra Mečiara, ekonomické problémy a vzostup organizovaného zločinu. Toto všetko bolo veľmi negatívne vnímané väčšinou obyvateľstva. Východiskom boli až voľby v roku 1998, ktoré priniesli porážku Vladimíra Mečiara.

 

ÚSTAVA, LEGISLATÍVA A VOLEBNÝ SYSTÉM

Obidva nami skúmané štáty môžeme označiť názvom republika. Oficiálne sa však prvý Slovenský štát stal republikou až prijatím jeho ústavy 21.7.1939, ktorá vstúpila do platnosti 31. 7. 1939. Do tej doby bol označovaný jednoducho ako Slovenský štát a forma jeho vnútorného usporiadania bola otázkou dlhej diskusie pri tvorbe ústavy. Naproti tomu, súčasná Slovenská republika bola od začiatku koncipovaná ako republika a o formálne sa všetky hlavné sily zhodli na tom, že to má byť republika postavená na demokratických princípoch.

Najjasnejšie rozdielnosť oboch ústav a politických systémov možno vidieť ak porovnáme preambuly oboch ústav, t. j. texty, v ktorých tvorcovia chceli zachyť hlavné myšlienky na ktorých obe ústavy mali byť založené. Ústava z roku 1939 v preambule deklaruje božský pôvod moci a princíp stavovského zriadenia. Naproti tomu ústava z roku 1992 sa odvoláva na demokratické princípy a na mierové spolužitie s ostatnými demokratickými štátmi a ochranu slobody a národnostných menšín.

Tvorcovia ústavy totalitného štátu I. SR sa inšpirovali ústavou fašistického Talianska (hlavne v ustanovení o Štátnej rade) ale paradoxne aj ústavou demokratického Československa. Táto ústava mala preambulu a 10 hláv. Ústava Slovenskej republiky z 21. 7. 1939 formálne garantovala vo svojej 10. hlave základné občianske práva a slobody. Ich platnosť však bola jednoducho obídená tým, že skoro za každým paragrafom bolo uvedené, že platia pokiaľ „to neodporuje ustanoveniam zákona, verejnému poriadku a kresťanským mravom“29. Neschopnosť alebo nezáujem vtedajšej elity sa prejavila najmä v otázke vysťahovania židovského obyvateľstva na územie ovládané Nemeckom a jeho neskoršia tragédia.

Ústava súčasnej Slovenskej republiky bola prijatá 1. 9. 1992 a jej tvorcovia sa pri jej vzniku inšpirovali najmä ústavami západoeurópskych štátov. Ústava sa skladá sa z preambuly a 9 hláv, pričom za svoju krátku existenciu už prešla viacerými zmenami(viď. ďalej), ktoré vznikli pri vnútornom zápase o demokratický charakter štátu.

Prvá aj druhá republika mali svoje vlastné parlamenty Oba parlamenty vznikli podobnou cestou a to premenovaním pôvodne autonómneho parlamentu na parlament samostatného štátu. Tak vznikol 14. marca 1939 zo Snemu Slovenskej krajiny Slovenský snem30 a takisto 1.10. 199231 zo Slovenskej národnej rady, ktorá pôvodne reprezentovala vôľu Slovákov v spoločnom štáte, vznikla Národná rada Slovenskej republiky. Tento model – najprv parlament, potom nezávislosť – sa Slovákom očividne osvedčil.

Obe parlamentné telesá však boli konštituované veľmi odlišným spôsobom. Formálne aj Slovenský snem aj Národná rada mali byť konštituované na základe volieb, avšak prvé a jediné voľby do Slovenského snemu nemožno za žiadnych okolností označiť za demokratické. Jeho vznik poznačil prechod od demokratických tradícií I. ČSR k autoritatívnemu systému Slovenskej republiky. Hoci sa konal ešte v období existovania II. ČSR všetky strany okrem HSĽS a strán národnostných menšín32 boli z volieb vylúčené. Keďže stále existovala II. ČSR a aj ostatné strany, HSĽS dosiahla svoj cieľ tak, že oznámenie o termíne odovzdania zoznamov kandidátov bolo zverejnené až po uplynutí tohto termínu. Voliči tak dostali jednotnú kandidátku HSĽS a národnostných menšín. Na mnohých miestach sa dokonca hlasovalo verejne. Voľby 18. 12. 1938 dopadli tak ako dopadnúť jedine mohli a to jednoznačne v prospech HSĽS. Takto bol konštituovaný Snem Slovenskej krajiny, ktorý sa neskôr stal Snemom Slovenskej republiky. Bolo zvolených 63 poslancov, pričom pôvodne malo byť zvolených 80, ale po Viedenskej arbitráži bolo územie Slovenska oklieštené v prospech Maďarska a tak chýbalo 17 poslancov za už neexistujúce obvody. Títo boli neskôr dosadení priamym menovaním prezidentom I. SR Jozefom Tisom a takto bol Snem dopĺňaní priebežne počas celej existencie I. SR. Aj vďaka tomuto sa stal Snem oporou umierneného krídla HSĽS pod vedením Jozefa Tisa proti extrémnemu krídlu vo vnútri strany. Členovia Snemu Slovenskej republiky zostal v úrade počas celého fungovania I. Slovenskej republiky, hoci pôvodne mal mať iba 5 ročné funkčné obdobie. Vyriešilo sa to jednoducho prijatím ústavného zákona č. 229 zo 7. októbra 1941. Tento zákon okrem predĺžil funkčné obdobie Snemu až dovtedy, „kým sa nezvolí nový.“33

Naproti tomu súčasný volebný systém v Slovenskej republike umožňuje slobodnú demokratickú súťaž jednotlivých politických strán. Počet volených poslancov je 150 a Slovenská republika tvorí jeden volebný obvod. Na to, aby sa dostala politická strana do parlamentu, je nutné aby získala minimálne 5% zo všetkých odovzdaných platných hlasov. Ale aj obdobie II. Slovenskej republiky poznamenali otrasy vo volebnom zákone do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré neboli úplne demokratické. Najväčší bol v roku 1998, kedy Vladimír Mečiar a jeho vládna koalícia HZDS, ZRS a SNS vtedy tesne pred voľbami prijala kontroverzný volebný zákon. S blížiacim sa termínom volieb sa koalícia HZDS-SNS-ZRS dohodla na čiastkovej zmene volebného zákona tak, aby znevýhodnili opozíciu. Zrušenie volebných krajov a zavedenie jedinej celoštátnej kandidátky mali za cieľ posilniť pozície strán so silným lídrom, najspornejším zásahom však bola diskriminácia volebných koalícií. V situácii, keď existovali dve silné opozičné zoskupenia – päťkoalícia SDK a trojkoalícia SMK, bola novela namierená jednoznačne proti nim. Pre koalície sa totiž zaviedla diskriminačná požiadavka tzv. vnútrokoaličného kvóra (5% hlasov pre každý subjekt v koalícii). Kvôli zmene volebných pravidiel sa SDK musela zaregistrovať ako volebná strana s jednotnou kandidátkou. Novela volebného zákona navyše zakázala kampaň v súkromných médiách a zrušením volebných krajov fakticky potlačila účinok a význam preferenčného hlasovania. Zákon schválený tesne pred voľbami bol terčom kritiky doma aj v zahraničí, do volieb sa však už nezmenil. HZDS sa pokúšala napadnúť registráciu SDK do volieb a požadovala jej vylúčenie z volebnej súťaže, súd však registráciu SDK potvrdil.34

Vďaka silnému medzinárodnému tlaku a aj vďaka nasadeniu stoviek pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe sa podarilo zabrániť falšovaniu volieb a aj napriek provládnej kampani v štátnej televízií a vyradeniu komerčných médií z z volebnej kampane, podarilo sa nakoniec uspieť prodemokratickým silám a Vladimír Mečiar bol vo voľbách porazený. Následne boli volebné pravidlá vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu SR a novele zákona vrátené do štandardnej podoby.

Oba parlamenty, boli jednokomorové a mali spoločné aj to, že formálne im zodpovedala (respektíve zodpovedá) vláda. Avšak počas I. SR sa moc spočiatku presúvala do rúk vlády, k čomu využívala najmä právo vydávať nariadenia s platnosťou zákona a neskôr, po zavedení vodcovského princípu sa centrum moci presunulo bližšie k prezidentovi Jozefovi Tisovi. Právomoc parlamentu odvolať ministra bola čisto formálna. V II. SR platí v súčasnosti princíp, že vláda je takisto podriadená kontrole parlamentu. „Pri detailnejšej analýze však zákonite prevláda tendencia opačná, akoby parlament mal byť slúžkou vlády, teda miestom legitimizácie rozhodnutí exekutívy.“35 Ak sa aj opozícia v parlamente pokúsi odvolať člena vlády, alebo premiéra a to vyslovením mu nedôvery, tento pokus stroskotá na tom, že nemá dostatočný počet hlasov. Je nezmyslom, aby sa o niečo také pokúšala vládnuca koalícia. V prípade, že by sa niektorý koaličný partner rozhodol hlasovať s opozíciou, znamenalo by to pravdepodobne pád koalície a jeho neistý osud v predčasných voľbách, po ktorých by sa nemusel ocitnúť v novej koalícií, prípadne v parlamente vôbec. Veľmi zjednodušene možno konštatovať, že právomoc súčasného parlamentu voči vláde je obdobná ako právomoc jeho predchodcu počas I. SR, hoci je to spôsobené odlišným politickým mechanizmom.

 

FUNKCIA PREZIDENTA

V oboch Slovenských republikách zohrali prezidenti úlohu pri krotení extrémnych prúdov v spoločnosti. Zatiaľ čo v I. SR to bol boj prezidenta proti nacisticky orientovanému krídlu vo vnútri samotnej HSĽS, v II. SR to bol boj za demokraciu a proti totalitným metódam Vladimíra Mečiara. Avšak zatiaľ čo v I. SR prezident Tiso zvíťazil iba dočasne a nakoniec sa stal sám negatívnou postavou dejín, v II. SR sa prezidentovi Kováčovi podarilo vzdorovať totalitným tendenciám HZDS až do konca svojej volebného obdobia. A bol to práve jeho vzdor, ktorý neumožnil HZDS naplno ovládnuť politický systém II. SR.

Pôvodne Slovenský štát pri svojom vzniku nemal funkciu prezidenta, avšak právnici, najmä Karol Mederly, ktorý bol spoluautor ústavy, trvali na tom, že štát s názvom republika musí mať na svojom čele prezidenta.36 Prezident prvej Slovenskej republiky bol volený Snemom Slovenskej republiky, ale paradoxne, jeho moc a postavenie bolo silnejšie než postavenie priamo volených prezidentov v demokratických krajinách.

Vo väčšine sveta, prezident, ktorý má svoj mandát odvodený priamo od občanov, vybavený veľkými právomocami. Hoci je prezident súčasnej Slovenskej republiky volený taktiež priamo občanmi a to od roku 1999 (dovtedy bol volený Národnou radou Slovenskej republiky), jeho právomoci sú malé. Jeho priama voľba je následok politickej krízy z čias vlády premiéra Mečiara. Po vzniku II. Slovenskej republiky dňa 1.1. 1993 bolo nutné obsadiť pozíciu prezidenta. Do tej bol NRSR zvolený dňa 15. 2. 1993 Michal Kováč. V roku 1994 zvíťazil v parlamentných voľbách Vladimír Mečiar a jeho HZDS. Ten vládol autoritatívne a dostal II. SR do medzinárodnej izolácie. Medzi prezidentom a premiérom, resp. medzi prezidentom a parlamentom sa rozhorel zápas o budúci osud štátu. V tomto období bol dokonca unesený syn prezidenta Kováča do zahraničia. Po skončení funkčného obdobia prezidenta, odovzdal tento svoje právomoci do rúk vlády SR, čiže Vladimíra Mečiara, nakoľko do skončenia funkčného obdobia Michala Kováča, parlament nebol schopný zvoliť nového prezidenta.37 Tak sa Vladimírovi Mečiarovi podarilo kumulovať vo svojich rukách moc premiéra a prezidenta. Aby sa niečomu podobnému zabránilo do budúcnosti, bola ústava v roku 1999 novelizovaná a zaviedla priamu voľbu prezidenta občanmi.

Ak porovnáme ústavu Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 a súčasnú ústavu Slovenskej republiky, zistíme, že po formálnej stránke je postavenie a právomoci oboch prezidentov veľmi podobné: reprezentovať štát navonok, právo vyhlasovať mobilizáciu, vypovedať vojnu a uzatvárať mier, právo zvolávať Snem, respektíve Národnú radu, vymenúvať ministrov, právo vymenovať vysokých štátnych úradníkov a sudcov a podobne. Veľký rozdiel však je v reálnom uplatňovaní právomocí prezidenta v čase I. SR a v čase II. SR.

Súčasný prezident je prísne viazaný ústavou a prípadné spory medzi ním a inými predstaviteľmi štátu rozhoduje ústavný súd. Reálne jadro výkonnej moci v dnešnej SR leží vo funkcii premiéra a vlády. Obdobne ani v čase I. SR nebol úrad prezidenta zamýšľaný ako úrad jediného a neomylného jedinca. Avšak právomoc prezidenta Tisa sa posilňovala až nakoniec prezident dosiahol postavenie Prezident-vodca, čo paradoxne dosiahol uplatnením obyčajného zákona o postavení HSĽS v spoločnosti. Prezident Tiso vlastne využil zbrane radikálneho krídla HSĽS, ktoré viedol Vojtech Tuka. Tuka, ktorý sa opieral o podporu Hitlera zaútočil na umiernené krídlo prezidenta Tisa v roku 1940, počas tzv. Salzburského puču.

Nemcom sa v tomto období nepáčil vývoj na Slovensku. Otázka židov údajne nebola riešená dosť aktívne a postavenie pre nacistických síl bolo veľmi slabé. V júli 1940 si pozval preto Hitler prezidenta Tisa a slovenskú vládu do Salzburgu, kde im jednoducho nadiktoval zostavenie novej vlády. Na post ministra zahraničia a ministra vnútra prikázal umiestniť radikálov ako boli Vojtech Tuka, či Alexander Mach. Hoci sa Slovensko dovtedy snažilo budovať svoj vlastný politický režim38, Hitler dal jasne najavo, že si predstavuje Slovensko ako národne socialistický štát po vzore Nemecka. Salzburg jednoznačne preukázal, že Slovensko je v postavení obyčajného satelitného štátu. Do politického života sa začali zavádzať predstavy radikálneho pre nacistického krídla HSĽS. Radikálne krídlo sa počas dvoch rokov však neosvedčilo, nakoľko mu chýbala široká podpora obyvateľstva. Sami Nemci ho nechali padnúť v roku 1942. Stalo sa tak prijatím nového, druhého zákona o HSĽS. Tento zákon stanovoval tzv. vodcovský princíp, po ktorom paradoxne radikáli volali už dávnejšie. Avšak tzv. Vodcom sa stal prezident Tiso, ktorý bol predsedom HSĽS a ktorý tak ovládal štruktúry strany a štátu. Ako predseda strany menoval jednotlivých funkcionárov HSĽS, ktorá sa začala prelínať s orgánmi štátu. V rokoch 1942 až 1944 sa tak centrum moci prechýlilo na jeho stranu, až do Slovenského národného povstania, kedy Nemecko opäť vyzdvihlo radikálov, to však už bola skutočná bábková vláda na území vojensky obsadenom nemeckou armádou.

 

VLÁDA

Ústava súčasnej Slovenskej republiky vo svojej šiestej hlave v čl. 108 jednoznačne deklaruje, že „Vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci“ Tak ako v prvej, tak aj v druhej Slovenskej republike je vláda kolektívnym orgánom výkonnej moci, t. z. že vládne rozhodnutia sa prijímajú v pléne hlasovaním. Počet členov vlády nebol ani v ústave z roku 1939 ani v súčasnej ústave z roku 1992 presne stanovený. Vláda prvej SR uplatňovala svoju moc okrem nariadení s platnosťou zákona taktiež cez Úrad predsedníctva vlády a vláda cez rôzne nátlakové metódy zasahovala aj do moci súdnej.39 Klasické delenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu zostalo v tomto období skutočne iba na papieri. Zatiaľ čo v prvej ústave z roku 1939 mala vláda samostatnú kapitolu, v súčasnej ústave je postavenie prezidenta a vlády v jednej spoločnej hlave pod názvom Výkonná moc, čo už zapríčinilo viacero sporov o výklad ústavy.40

V prvej aj druhej republike bolo menovanie vlády v rukách prezidenta. V prvom prípade menoval premiéra aj ministrov po vlastnom uvážení, respektíve na základe výsledkov mocenského boja v rámci HSĽS. V súčasnej Slovenskej republike vymenuje prezident premiéra obyčajne na základe výsledkov volieb a premiér mu následne predloží na schválenie zostavu vlády. Formálne je aj v súčasnosti menovanie premiéra a vlády na ľubovôli prezidenta, v reálnej praxi sa však obyčajne opiera o výsledky volieb, nakoľko vláda musí po svojom menovaní požiadať parlament o vyslovenie dôvery. V jednofarebnom Sneme prvej Slovenskej republiky by bola táto procedúra nezmyselná.

V politickom systéme prvej Slovenskej republiky vláda predstavovala popri prezidentovi a sneme (a teoreticky aj Štátnej rade) najaktívnejší štátny orgán.41 Hoci pôvodná autonómna vláda mala iba premiéra a 5 ministrov, neskôr sa počet ministrov rozrástol na osem.

Významným nástrojom jej moci bol §4 zákona č. 1 o samostatnom Slovenskom štáte zo dňa 14. 3. 1939, ktorým bol Slovenský štát de jure vyhlásený. §4 znel nasledovne: Vláda sa splnomocňuje, aby cestou nariadenia vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a na zabezpečenie záujmov Slovenského štátu.42 Túto moc vláda bohato využíval a až prijatím ústavy zo dňa 21. 7. 1939 bola táto právomoc vlády obmedzená a to tak, že mnohé oblasti správy štátu boli z tejto právomoci vyňaté priamo a iné nariadenia vlády museli byť aspoň dodatočne schválené Snemom Slovenskej republiky, v opačnom prípade bola ich platnosť pozastavená. V reálnej praxi moci sa uplatňoval istý dualizmus moci – prezident vláda ale vláda mala stále „navrch“ aspoň v rokoch 1939 – 1942. V rokoch 1942 – 1944 sa vďaka zavedeniu vodcovského princípu presunulo centrum moci bližšie k prezidentovi. Po tomto období a po obsadení Slovenska Nemeckou armádou zostal síce prezident Tiso vo svojom úrade, avšak vďaka nemeckej intervencii sa jadro moci opäť vrátilo k vláde. V tomto období však už môžeme sledovať úplný úpadok režimu a de facto aj funkcie vlády.

Na rozdiel od prvej Slovenskej republiky v tej druhej sú limity moci vlády pevne dodržiavané, tam, kde dochádza k rozporu s ostatnými orgánmi štátu – hlavne s úradom prezidenta – tam nastupuje Ústavný súd. Aj prvá Slovenská republika mala svoj ústavný súd, ten však bol len neduživým dieťaťom doby a svoje, takmer bezvýznamné, postavenie zdedil po svojom predchodcovi v I. Československej republike.43

 

NEOBVYKLÉ ALEBO NEÚSTAVNÉ POLITICKÉ PRVKY

Oba štáty, t. j. prvá aj druhá republika mali vo svojom politickom systéme atypické elementy. V prvej Slovenskej republike to bola existencia Hlinkovej gardy a Štátnej rady, v súčasnej SR je to existencia Koaličnej rady.

Hlinkova garda bola koncipovaná ako polovojenská organizácia HSĽS po vzore nemeckých SA a SS. O silu Hlinkovej gardy (HG) sa opieralo hlavne radikálne krídlo HSĽS, avšak narážala na odpor klasických štátnych štruktúr. Veľké napätie napríklad vládlo medzi HG a príslušníkmi Slovenskej armády, či príslušníkmi polície. HG slúžila hlavne na prenasledovanie oponentov režimu, na propagáciu myšlienok režimu a v istom období slúžila aj ako bezpečnostný aparát štátu s podobnými funkciami ako polícia. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou sa dostala pod jeho velenie a bojovala proti povstalcom v Slovenskom národnom povstaní. Po porážke nacizmu zanikla a jej predstavitelia a členovia páchajúci vojnové zločiny boli postavení pred súd.

Štátna rada

Mocenským orgánom prvej Slovenskej republiky, ktorý nemal žiadne korene v Československej politickej tradícií bola Štátna rada. Štátna rada bola modelovaná podľa vzoru Grand Consiglio del Fascismo v Taliansku. Jej kompetencie boli stanovené ústavnými zákonmi z rokov 1939 – 1940. Podľa zákona boli členmi Štátnej rady: premiér, predseda Snemu Slovenskej republiky, 6 členov menoval prezident, 10 vysielala HSĽS jedného Deutsche Partei a Szlovenskói Magyar Párt, t. j. registrované strany národnostných menšín.44 Hlavnou úlohou Štátnej rady mal byť výber kandidátov na vedúce funkcie v štáte a mala mať čiastočne kompetencie ústavného súdu, čiastočne prezidenta. Zamýšľaná bola pôvodne ako „rada starších“ alebo ako kolektívna hlava štátu.45 Vzhľadom na to, že väčšina členov bola menovaná prezidentom, využívalo ju umiernené krídlo na to, aby karhalo členov Tukovho radikálneho krídla a títo museli zo zjavnou nechuťou vysvetľovať napríklad okolnosti spojené s deportáciami židov.46

Prvá Štátna rada fungovala do roku 1943, druhá Štátna rada v rokoch 1943 – 1945. Hoci ani prvá Štátna rada nesplnila očakávania svojich tvorcov, druhá štátna rada bola vlastne len diskusným klubom, nakoľko jej právomoci boli silne oklieštené po zavedení tzv. vodcovského princípu do politického systému prvej SR.

Koaličná rada

Koaličná rada je v politickom systéme súčasnej Slovenskej republiky zvláštny orgán moci, ktorý nie je zakotvený v ústave ani žiadnom zákone súčasnej Slovenskej republiky. Tento orgán sa dostáva do popredia od roku 1999 od prvej vlády Mikuláša Dzurindu, odkedy sa vlastne stáva najsilnejším mocenským článkom vládnutia, čo je jav pomerne nebezpečný, nakoľko Koaličná rada nepodlieha žiadnej kontrole, všetko sa deje za zatvorenými dverami avšak ministri a poslanci sa často vo svojom konaní odvolávajú na rozhodnutia Koaličnej rady s tým, že sa im musia podriadiť.47 Koaličná rada je obyčajne stretnutie najvyšších predstaviteľov tých politických strán, ktoré predstavujú vládnucu koalíciu48. Títo sa stretávajú obyčajne na v centrále niektorej politickej strany kde dojednajú svoj ďalší spoločný postup vo vláde a v parlamente. Hoci na Slovensku platí zákaz imperatívneho mandátu poslanca, títo sa zväčša riadia straníckou disciplínou.

 

ZÁVER:

Tento článok je len veľmi krátkym úvodom do rozsiahlej problematiky politického režimu prvej a druhej Slovenskej republiky. Mohli sme v ňom sledovať ako dva štáty, formálne s veľmi podobnou mocenskou štruktúrou mohli v skutočnosti vybudovať dva veľmi odlišné politické režimy: autoritatívny a liberálno-demokratický. To všetko aj vďaka medzinárodnému prostrediu a tlaku, ktorý bol na ne vyvíjaný. Autor dúfa, že pomohol aspoň k základnému pochopeniu tejto zložitej problematiky vo svetle moderných metód komparatívnej politológie a že ďalší autori budú ďalej rozvíjať výskum v tejto oblasti.

 

LITERATÚRA:

Beňko, Ján et al. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti II. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998

 

Čaplovič, Dušan et al. Dejiny Slovenska, Bratislava: Academic Electronic Press, 2000

 

Kolektív autorov. Dejiny Slovenska, Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2007

 

Kolektív autorov. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002

 

Kolektív autorov. SNP v pamäti národa, Bratislava: NVK International, 1994

 

Drgonec, Ján. Ústava Slovenskej republiky – Komentár, Šamorín: Heuréka, 2007

 

Horváth, Peter and Silvia Letavajová and Martin Piečko. Slovensko: politika a spoločnosť, Trnava: Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri Slovenskej akadémií vied v Trnave, 2003

 

Horváth, Peter and Martin Marčok. Slovensko: politika a spoločnosť II, Trnava: Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri Slovenskej akadémií vied, 2005

 

Kliment, K. Charles and Nakládal, Břetislav. Slovenská armáda 1939 – 1945, Praha: Levné knihy KMa, 2006

 

Lettrich, Jozef. Dejiny novodobého Slovenska, Bratislava: Archa, 1993

 

Lipták, Július et al. SNP v pamäti národa, Bratislava: NVK International, spol s r. o., 1994

 

Mederly, Karol. Ústava Slovenskej republiky a jej základné smernice, II. Edition, Bratislava: Kníhtlačiareň Andreja, 1939

 

Novotný, Peter in Vývoj volebných pravidiel na Slovensku 1990 -2010. Available at:

http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/parl/2010/analyzy/1272387025.txt

(November 24, 2010)

 

Seton-Watson, Robert W. Racial Problems in Hungary, London: Archibald Constable & CO. LTD, 1908. Available at: http://www.archive.org/details/racialproblemsin00setouoft (November 7, 2010)

 

Tóth, Rastislav. Komparatívna politológia, Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 1998

 

1 Stanislav Mikula získal vzdelanie v oblasti politickej vedy na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka a v súčasnosti pôsobí ako nezávislý autor v oblasti medzinárodných vzťahov a politických vied.

2 Tóth, Rastislav. Komparatívna politológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 1998

3 Tóth, Rastislav. Komparatívna politológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 1998, page 5

4 Etnonymum – vlastné pomenovanie etnika

5 Lukačka, Ján in Dejiny Slovenska, Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2007, page 59

6 Maďarizácia je historický termín pre proces pri ktorom mali byť všetky nemaďarské národy a národnosti Uhorského kráľovstva prinútené vzdať sa svojej reči, národnosti a kultúry a prijať reč a národnosť maďarskú.

7 Kliment, K. Charles and Břetislav Nakládal. Slovenská armáda 1939 – 1945, Praha: Levné knihy KMa, 2006, page 7

8 Rakúske cisárstvo bol spoločný názov pre krajiny pod vládou rakúskej vetvy Habsburgovcov.

9 Rakúske cisárstvo bolo rozdelené na Rakúsko a Uhorsko, oba štáty mali spoločnú iba hlavu panovníka, ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vojny a ministerstvo financií. Nový názov štátu bol Rakúsko-Uhorsko. Bol to dôsledok neúspechov v zahraničnej politike Rakúskeho cisára a jeho oslabenie na vnútropolitickej scéne.

10 Kliment, K. Charles and Břetislav Nakládal. Slovenská armáda 1939 – 1945, Praha: Levné knihy KMa, 2006, page 8

11 Pozri: Seton-Watson, Robert W. Racial Problems in Hungary, London: Archibald Constable & CO. LTD, 1908. Available at: http://www.archive.org/details/racialproblemsin00setouoft

12 Kliment, K. Charles and Břetislav Nakládal. Slovenská armáda 1939 – 1945, Praha: Levné knihy KMa, 2006, page 9

13 Kliment, K. Charles and Břetislav Nakládal. Slovenská armáda 1939 – 1945,, Praha: Levné knihy KMa, 2006, page 11

14 Trianonská dohoda bolo dojednanie medzi víťaznými spojencami v I. sv. vojne a medzi Maďarskom, ako nástupníckym štátom Rakúsko-Uhorska. Dohoda bola podpísaná vo veľkom paláci v Trianone vo francúzskom Versailles v roku 1920. Rakúsko ako západná polovica bývalého impéria, podpísalo separátnu mierovú zmluvu už v roku 1919 (Dohoda zo Saint-German-en-Laye), ale novovytvorené Maďarsko sa odmietalo zmieriť zo stratou územia (72%) bývalého Uhorského kráľovstva v prospech oslobodených národov, až kým ho spojenci vojensky neprinútili. Pre Maďarov znamenala strata ich ríše traumu, ktorá sa odráža v maďarskej zahraničnej politike dodnes.

15 Pozri: Kliment, K. Charles and Břetislav Nakládal. Slovenská armáda 1939 – 1945, Praha: Levné knihy KMa, 2006

16 30. septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, v Česku a na Slovensku dodnes nazývaná aj mníchovská zrada, alebo mníchovský diktát. Zmluvu podpísala Veľká Británia, Franúczsko, Nemecko a Taliansko. Na rokovaní neboli prítomný zástupcovia Československa, ale museli čakať vo vestibule, kde im neskôr oznámili, že sa Československo musí vzdať svojich opevnených pohraničných území v prospech Nemecka. Neskôr Francúzsko a Veľká Británia – formálne spojenci Československa poslali Československu ultimátum, ak sa nepodrobí Nemecku.

17 Lettrich, Jozef. Dejiny novodobého Slovenska, Bratislava: Archa, 1993, page 77

18 Po Mníchovskej dohode zostalo Československo okyptené a čelilo ďalším územným nárokom susedov. Československý prezident Beneš podal demisiu.

19 Hitler neskôr žiadne svoje sľuby nesplnil. Nielenže samostatnému Slovensku nepomohol proti maďarskej invázií, ale neumožnil Slovákom ani použiť zbrane zo skladísk bývalej Československej armády, ktoré na Slovensku v rámci tzv. Ochrannej zmluvy obsadili nemecké vojská.

20 Emil Hácha bol prezident II. Československej republiky, ktorá mala veľmi krátke trvanie a bola okyptená Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. Autonómny Slovenský snem mohol byť zvolaný len s jeho súhlasom.

21 Hlasovalo sa verejne a ten kto bol za musel povstať zo svojej stoličky. Panovali totiž obavy, že tajné hlasovanie by nedopadlo v prospech nezávislosti.

22 Čaplovič, Dušan et al. Dejiny Slovenska, Bratislava: Academic Electronic Press, 2000

23 Umiernené krídlo možno považovať za umiernené len v porovnaní s extrémistami obdivujúcimi nacistické Nemecko. Samotné umiernené krídlo sa vyznačovalo konzervatívnymi a klerikálnymi – extrémne katolíckymi tendenciami.

24 Hlava, Bohuslav and Hlavová, Viera in Dejiny Slovenska, Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2007, page 681

25 Česká a Slovenská federatívna republika mala celkom tieto parlamenty: Federálne zhromaždenie, ktoré malo dve komory: Snemovňu ľudu a Snemovňu národov. Okrem Federálneho zhromaždenia mala každá republika vlastný parlament, nezávislý na Federálnom zhromaždení a to Slovenskú národnú radu na Slovensku a Českú národnú radu v českej časti federácie.

26 ZRS – Združenie robotníkov Slovenska

27 SNS – Slovenská národná strana

28 Hlava, Bohuslav and Hlavová, Viera in Dejiny Slovenska, Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2007, page 683

29 Pozri: Mederly, Karol. Ústava Slovenskej republiky a jej základné smernice, II. Edition, Bratislava: Kníhtlačiareň Andreja, 1939

30 Slovenský snem sa definitívne premenoval na Snem Slovenskej republiky až 31. júla 1939, kedy vstúpila do platnosti Ústava Slovenskej republiky. Keď hovoríme o Slovenskom sneme, myslíme tým aj Snem Slovenskej krajiny aj Snem Slovenskej republiky. Členovia tohto zboru boli viac menej tí istí.

31 Hoci samostatná Slovenská republika vznikla 1. 1. 1993, jej ústava bola prijatá už 1. 9. 1992 a do platnosti vstúpila 1. 10. 1992. V tento deň sa zmenil aj názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky.

32 Nemecká a Maďarská menšina mohli mať počas trvania I. SR svoje politické strany. Židovská a česká menšina boli vylúčené.

33 Pozri: Podolec, Ondrej in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002

34 Novotný, Peter in Vývoj volebných pravidiel na Slovensku 1990 -2010, available at http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/parl/2010/analyzy/1272387025.txt

35 Horváth, Peter and Martin Marčok. Slovensko: politika a spoločnosť II, Trnava: Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri Slovenskej akadémií vied, 2005, page 8

 

36 Pozri: Mederly, Karol. Ústava Slovenskej republiky a jej základné smernice, II. Edition, Bratislava: Kníhtlačiareň Andreja, 1939

37 Celkovo sa uskutočnilo 5 kôl voľby prezidenta, ani jedno však nebolo úspešné. Do ďalšieho kola už žiadna strana nenavrhla svojho kandidáta. V tomto období bola podmienka pre zvolenie prezidenta to, že víťazný kandidát musel získať 3/5 hlasov, t. j. 90 hlasov z celkového počtu 150 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Vladimír Mečiar sa však nevyvíjal väčšiu snahu o obsadenie prezidentského úradu, nakoľko mu ako premiérovi a zastupujúcemu prezidentovi v jednej osobe, vznikla možnosť získať mnohé prezidentské právomoci.

38 Pozri Mederly, Karol. Ústava Slovenskej republiky a jej základné smernice, II. Edition, Bratislava: Kníhtlačiareň Andreja, 1939

39 Pozri: Korček, Ján.: Politický systém Slovenskej republiky v rokoch 1943 – 1944 published in SNP v pamäti národa , Bratislava: NVK International, 1994

40 Pozri: Drgonec, Ján. Ústava Slovenskej republiky – Komentár, Šamorín: Heuréka, 2007

41 Pozri: Korček, Ján.: Politický systém Slovenskej republiky v rokoch 1943 – 1944 published in SNP v pamäti národa , Bratislava: NVK International, 1994

42 Kolektív autorov. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti II., Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry,1998, page 225

43 Pozri: Podolec, Ondrej.: K niektorým prvkom prvej slovenskej ústavy a ich reálnej aplikácií v politickom živote štátu, published in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002

44 Pozri: Korček, Ján.: Politický systém Slovenskej republiky v rokoch 1943 – 1944 published in SNP v pamäti národa , Bratislava: NVK International, 1994

45 Pozri: Podolec, Ondrej.: K niektorým prvkom prvej slovenskej ústavy a ich reálnej aplikácií v politickom živote štátu, published in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002

46 Pozri: Podolec, Ondrej.: K niektorým prvkom prvej slovenskej ústavy a ich reálnej aplikácií v politickom živote štátu, published in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002

47 Pozri: Horváth, Peter and Martin Marčok. Slovensko: politika a spoločnosť II, Trnava: Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri Slovenskej akadémií vied, 2005

48 V podmienkach politického systému súčasnej SR je takmer nemožné aby vládla iba jedna politická strana. Aby sa tak stalo, musela by jedna politická strana získať viac ako 50% mandátov v Národnej rade Slovenskej republiky, čo je pri 5% hranici pre vstup do parlamentu skoro vylúčené.

 

 

 

The international environment as a former of an intrastate political structure: A Comparison of Governmental Systems in the First and the Second Slovak Republics

13.06.2011

By Stanislav Mikula1 THE ABSTRACT The international affairs are a potentially very powerful element in the development of a national political structure, often disregarded by the political scientists. viac »

Veľká Británia, Londýn, Big Ben, parlament, Westminsterský most

Britský parlament sa stal terčom kybernetického útoku

24.06.2017 19:07

Britský parlament sa stal terčom kybernetického útoku. Niekto sa pokúsil vniknúť do osobných účtov, informoval BBC zdroj z Dolnej snemovne.

počasie, horúčava, leto, teplomer

V Texase sa deti udusili v aute, matka ich tam nechala za trest

24.06.2017 19:00

Žena z amerického Texasu, ktorej dve malé deti sa udusili v aute počas horúčav na konci mája, ich vo vozidle nenechala nedopatrením, ale naschvál.

volkswagen,  protest, štrajk,

Smolinský: Rokovania odborov s Volkswagenom smerujú k dohode

24.06.2017 15:28, aktualizované: 16:40

Sobotňajšie rokovanie Moderných odborov Volkswagen s vedením firmy neskončili úspechom. Ako uviedol šéf odborov Zoroslav Smolinský, budú pokračovať a "smerujú k dohode".

fico

Slovensko chce liekovú agentúru, podľa Fica tak pribudne asi tisíc pracovných miest

24.06.2017 14:04

Premiestnenie Európskej liekovej agentúry z Veľkej Británie na Slovensko by znamenalo vznik nových pracovných miest. Uviedol to premiér Robert Fico.

stanislav

"Nemýľte si našu trpezlivosť so zbabelosťou." Ľ. Štúr

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 7438x
Priemerná čítanosť článkov: 3719x

Autor blogu

Kategórie

Archív